Bohatosť regiónu severného Spiša a Pienin je ukrytá nielen v očarujúcej prírode, ale predovšetkým v jeho rôznorodosti kultúr, ktoré tu už dlhé stáročia žijú vedľa seba.
Každá z nich si zachováva svoje tradície, či už v podobe spoločného jazyka, zvykov, tancov, ľudového odevu, ktorý nosia pri výnimočných príležitostiach, cirkevných i rodinných obradoch alebo v piesňach či legendách. Rusíni, Gorali, Poliaci, Židia, Rómovia, karpatskí Nemci a Slováci – hrdí na svoje korene, na jedinečnoť kultúry, ktorú si uchovávajú vo svojich srdciach.
Goralská kultúra sa oficiálne stala novým prvkom Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva. Ministerka kultúry Natália Milanová oficiálne zapísala do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska šesť nových prvkov.
K existujúcim 26 prvkom najnovšie pribudlo šesť
Skalický trdelník
Jánošíkovská tradícia
Tance s vyhadzovaním v myjavsko-trenčianskej oblasti
Črpáky
Goralská kultúra
Karička z Parchovian
Jedineční gorali
Medzi nositeľov prvku goralskej kultúry dnes patria okrem obyvateľstva, ktoré sa identifikuje s goralskou identitou, aj skupina nadšencov zanietených pre goralskú kultúru, folklórne súbory z iných regiónov, remeselníci, organizátori podujatí a pod.
Gorali sú obyvatelia horských oblastí na Orave a Spiši, charakteristickí goralským nárečím a prevažne valašským folklórom. Približne takto ich definujú knihy.
Goral – horal – guraľ – obyvatelia hôr a lesov
Na Slovensku žije podľa odhadov niekoľko desaťtisíc ľudí, ktorí majú goralské korene. Existuje asi 60 obcí, kde sa aktívne hovorí goralským nárečím. V našom regióne ide napríklad o obce Nová Ľubovňa, Vyšné Ružbachy, Lesnica, Lechnica alebo Lacková. Táto skupina má svoju tradičnú, pestrú ľudovú kultúru. Je originálna, charakteristická a zároveň je v nej veľa cudzích vplyvov.
Hlavným a veľmi výrazným prvkom je bohato zdobený tradičný odev. Plstený klobúk na boku s vtáčím perím – nazývaný kapeľus, ľanová košeľa s golierom, cucha – plášť zdobený výšivkou, široký pás, tesné nohavice z bielej tkaniny zdobené pomponmi a kierpce – priviazané k nohám popruhmi.
Vo farebnosti ženského oblečenia prevládajú modré a červené odtiene. Výrazným a neodmysliteľným prvkom sú korale. Samozrejmosťou je šitá sukňa s kvetinovým vzorom doplnená bohato vyšívaným živôtikom. Na nohách kierpce.
Tradície goralských tancov pochádzajú z veľkej časti zo zvykov valašských pastierov. Tieto tance vykonávajú predovšetkým muži, pretože ukazujú silu a obratnosť tanečníkov.
Raz počas tanca dostal goral za úlohu očariť dievčinu tým, že jej predvedie svoje zručnosti. To je dôvod, prečo je úloha ženy v tanci častokrát len dekoratívna. Hlavnými tanečníkmi sú muži, čo možno vidieť hlavne v „lúpežnom tanci“.
Dialekt je veľmi špecifický, vyznačuje sa kombináciou poľského dialektu a slovenských a balkánskych vplyvov. Vyznačuje sa zvýraznením prvej slabiky a vyslovovaním zvukov cz, sz, ż, ch as c, s, z, k. V hovorovej reči sú dokonca zachované staropoľské archaizmy.
Gorali boli dobrí výrobcovia plátna. Na pltiach prepravovali tovar a drevo od Dunajca až do Baltského mora. Za každú plavbu im na čiernom klobúku pribudla jedna mušľa. Prišívali si ich na klobúk a čím viac ich bolo, tým boli bohatší.
Goralská hymna
Text spopularizovanej piesne – Góralu, czy ci nie żal – v preklade Goralu, neľutuješ (pôvodný názov: Za chlebem) bol napísaný krakovským básnikom Michalłom Bałuckim v druhej polovici 19. storočia, počas autorovho uväznenia, vraj za výtržníctvo.
Skladateľom hudby k piesni je Antoni Rutkowski. Niekedy je autor melódie označený ako Władysław Żeleński, Antoniho učiteľ.
Rytmus piesne je pomalý až ťahavý a vyvoláva mimoriadne silné emócie. „Volanie hôr“ pôsobí nástojčivo, doslova ťahá svojho človeka naspäť do prírody. Možno práve preto sa táto pieseň stala hymnou goralov.
Zdroj: KOCR Severný Spiš – Pieniny
