Leopoldov bol svojho času najsilnejšou pevnosťou habsburského mocnárstva. Bol predvalom kresťanskej civilizácie a kľúčom k Európe v čase najväčšej expanzie Turkov.
Počas 30-ročnej vojny Turci pustošili južné Slovensko až po Hlohovec. Po jej ukončení a Westfálskom mieri nastúpil v roku 1657 na trón uhorského kráľa a nemeckého cisára Leopold I. a k nemu sa viaže aj vznik Leopoldova.
Pevnosť Leopoldov sa začala stavať v roku 1665
Pevnosť sa začala stavať 19. septembra 1665. V tej dobe podľa najmodernejšieho systému – na rovine valy, šance a múry opevnené v hviezdicovitom tvare. Opevnené hviezdice boli stavané podľa vzoru talianskeho hradu. Cisár Leopold I. zveril stavbu do rúk levického generála de Souchesa.
Prvým veliteľom ešte nepostavenej a nejestvujúcej pevnosti sa stal jeden z najlepších dôstojníkov Souchesovej armády, plukovník Ján Michal Ritch, ktorý viedol celú stavbu. Približne 3000 remeselníkov a robotníkov stavalo pevnosť, ktorú pomenovali po cisárovi Leopoldov. Remeselníci sa usadili pri pevnosti a založili obec Mestečko.
V roku 1678 prešla pevnosť Leopoldov prvým krstom
Tokoly a jeho kuruci obsadili celé Slovensko, iba Leopoldov sa ubránil. V tejto dobe, po smrti veliteľa Rithu, sa stal novým veliteľom plukovník gróf Ján Viliam Zinzendorf. Po porážke veľkej tureckej armády pri Viedni v roku 1683 sa stal veliteľom barón Henrich Kielmansegg.
Za vlády Márie Terézie pevnosť slúžila ako veľká zásobáreň a sklad pre vojsko. V rokoch 1746 až 1750 bol veliteľom pevnosti generál barón Henrich Krištof Busch. V roku 1783, po smrti svojej matky, navštívil cisár Jozef II. Pevnosť Leopoldov a rozhodol, že časť vojenských vyslúžilcov, ktorí boli umiestnení v Budíne, preloží do Leopoldova, kde budú zaopatrení až do smrti.
Prvá polovica 19. storočia bola revolučná, a preto bol Leopoldov silnejšie obsadený cisárskymi plukmi. Pevnosť Leopoldov stratila svoj vojenský význam a v roku 1855 cisár vydal na návrh ministra Bacha dekrét, aby sa pretvorila na väznicu.
História väznice
Väznica bola zriadená v roku 1856 pre 1000 trestancov, čím sa stala najväčšou v Uhorsku. Zo začiatku tu boli väznené aj ženy. Správu väznice prevzal do roku 1858Jakub Ševčík, kedy správu prevzali milosrdné sestry sv. Vincenta z Garsternu z Rakúska. Riaditeľkou bola ich predstavená Frederika Baun-Gartnerová. Dala väčšine väzňov sňať okovy, zaviedla výdatnejšiu stravu a lepšie ošetrenie chorých, čím znížila ročnú úmrtnosť trestancov zo 150 na 50. Zaviedla účelné hospodárenie a pestovanie hodvábnika.
V roku 1862 sestričky opustili Leopoldov a starostlivosť trestancov sa rozdelila. Riaditeľom sa stal Ján Fekete, šatenie a zamestnávanie trestancov bolo vydané do árendy súkromníkom.
V roku 1870 nastal v živote väznice obrat
V tomto čase bol riaditeľom väznice mladý právnik Emil Tauffer, jeden z najslávnejších odborníkov a reformátorov trestníc v Európe. Celý systém vo vykonávaní trestu upravil nielen v Leopoldove, ale v celej východnej Európe. Zaviedol tzv. Írsky systém, ktorý sa v podstate zachoval dodnes. Tento systém nepozná okovy, trestancov napravuje a pripravuje na život. Úmrtnosť klesla na minimum. Tauffer zaviedol vlastnú réžiu v stravovaní a obliekaní trestancov, čím sa upravila disciplína a poriadok. Tauffera v roku 1877 povolali do Chorvátska, kde viedol známu väznicu v Lepogleve.
Trestanci boli zamestnávaní v dielňach ústavu
V neskoršom období boli trestanci zamestnávaní v dielňach ústavu (obuvníckej, krajčírskej, stolárskej, kolárskej), v práčovni, obálkárni, tlačiarni, pekárni, na vonkajších prácach a v ústavnej záhrade. Okrem ústavných dielní a pracovní trestanci pracovali aj u niektorých súkromných podnikateľov, ktorých dielne boli umiestnené v trestnici – nábytková firma, tkáčstvo, výroba kobercov a hračiek či kočíkov.
V roku 1951 bol zrušený aj prechodný ústav pri väznici Leopoldov, ktorý existoval ako progresívny systém humanizácie väzenstva. V šesťdesiatych rokoch nápravnopracovné tábory a väznice prešli na jednostupňové riadenie pod správu nápravných zariadení v Prahe. Bola zavedená diferenciácia odsúdených výkonu trestu – I. až II. nápravnovýchovná skupina. V Leopoldove si odpykávali trest odsúdení zaradení do II. NVS.
Od roku 1969 začala svoju činnosť vykonávať novovzniknutá Správa Zboru nápravnej výchovy SSR a v Leopoldove si trest odsedeli trestanci II. NVS. V rokoch 1970-72 bolo v Leopoldove školské stredisko vzdelávania príslušníkov strážnej služby. V roku 1973 sa pri zdravotníckom oddelení NVÚ Leopoldov zriadilo stredisko výkonu protialkoholickej liečby odsúdených počas výkonu trestu odňatia slobody.
Významným medzníkom z hľadiska modernizácie ústavu sa stal rok 1975. Prestavba, ktorej hlavným cieľom bolo rozšírenie výrobných priestorov, ale i zlepšenie sociálneho a pracovného prostredia odsúdených, znamenala pohyb smerom k zlepšeniu. Postavená bola aj ubytovňa a kinosála. Až takmer po desiatich rokoch ústav nadobudol svoju definitívnu podobu. Do kontextu zmien zapadla i výstavba modernej strelnice. Zmenami sa dosiahla najmä vyššia bezpečnosť a zlepšenie pracovných podmienok.
Väznica po roku 1989
Po spoločenských zmenách v roku 1989 prešiel ústav veľmi náročnou cestou vývoja. Neboli to iba vzbury väzňov a následné zničenie značnej časti objektovej sústavy ústavu, či tragédia, ktorá sa odohrala v ústave v roku 1991.
Uznesením SNR z roku 1990 bol ústav ako neperspektívny odsúdený na zánik. Toto uznesie však parlament v roku 1993 zrušil. V ústave bol zriadený športový areál a bola dobudovaná bezpečnostná technika. V roku 1995 po návšteve komisie rady Európy CPT bolo vybudované oddelenie liečebno-výchovnej starostlivosti.
Zdroj: Mesto Leopoldov
